Venované tebe mama, tato.
V prvom rade vám chcem povedať, že ste úžasní mama, tato!
Trošku vám rozumiem, lebo sama si prechádzam tou cestou, akou sa uberá aj váš život. Som presvedčená, že keby sme vedeli
zachytiť pocity bábätka a malých detí, tie naše poklady sa aj napriek okolnostiam tešia a ďakujú nám za šancu, ktorú sme im dali.
A keď vyrastú, verím, že tú vďačnosť majú!
Naše deti sú neuveriteľne odhodlané a majú obrovskú chuť žiť…
Chcem nám povedať, aj keď často je tomu náročné uveriť, že nemáme sa čoho báť. Rodičovstvo je ùzasné…Ak by som mala moje rozhodnutia urobiť znova, rozhodnem sa rovnako.
Jediné, čo dnes ľutujem je, že sa často nechávam premôcť strachom. Bojím sa a veľmi. Je to milión otázok, ktoré pochopíme len my, ktorí si tým prechádzame…
Najprv je to šok, z toho, že rodičovstvo, ktoré má byť tak prirodzene krásne sa odrazu v priebehu párchvíľ zmení kruto na obrovskú neistotu. V našich predstavách nastáva skrat, že to dieťa naktoré sme sa tak tešili, tu zrazu nie je….teraz sa musíme vysporiadať s realitou a prijať ten holý fakt, že sa staráme o iné dieťa ako sme si predstavovali.
Dieťa s diagnózou a žiaľ, nikto nám nevie odpovedať na otázku, aká bude jeho budúcnosť. Čomu budeme spolu musieť čeliť. ( Ale povedzme si, že to nevieme ani pri zdravom dieťati…)
Chcem nám povedať, že nepočúvajme nič iné a nikoho iného okrem nášho srdca. Plačme, koľko potrebujeme, lebo často len slzy vedia uvoľniť to napätie, ktoré je veľmi veľké.. …kričme…dovoľme nech všetko zlé odchádza, nedusme v sebe nič, čo by škodilo nãm, dieťaťu a našej rodine.
Ak sa v našom vnútri objavia nejaké pocit viny, rovnako rýchlo ako to prišlo, dajme to preč.
Jednoducho to obvinenie zabaľme a pošlime ho k vode! Neurobili sme NIČ zlé!
Viem povedať lento, že nie sme ani prví, ani poslední, komu život strelil túto facku. A všetci vieme, aj keď často sa to zle počúva, že život prináša aj ťažké výzvy. Ja viem, stále tá otázka, ktorá hrá v tvojom vnútri ako gramofónová platňa, že prečo práve my??!!
To neviem ani ja, prečo. No všetko sa deje z nejaké dôvodu. Možno aj práve preto my, lebo vieme hľadať možnosti a nevzdať sa, jedine my to dokážeme! Zvládneme to!
Ja som presvedčená, že my rodičia, spravíme pre naše deti občas aj nemožné veci!
Viem, že naša láska každou skúškou rastie, nezmizla. Ona v nás stále kdesi drieme..a prosím nedovoľme strachu, aby nad ňou zvíťazil. Dá sa to všetko zvládnuť, lebo veľa rodín sa vydalo na túto cestu.
Nechcem nás opiť rožkom, že to nič nie je. Ale, ja osobne by som veľmi ľutovala keby som svoje dve deti nemala.
Čím nám chcem dodať silu vstať a vykročiť, je vedomie, že dieťa, ktoré máme má predovšetkým nás, svoju mamu a svojho tata.
Aj napriek ťažkostiam života, ktoré nás neobchãdzajú, všetko s humorom ide ľahšie.
Zahoďme preto veľmi rýchlo akékoľvek predstavy, ktoré vyprodukoval strach, alebo nejaký necitlivý človek, alebo nejaká informácia na internete. My rodičia vieme a máme reálne svedectvá, že všetky deti sú NÁDHERNÉ!!
Mama, tato hlavu hore.
Tento text je venovaný rodičom aléhokoľvek dieťaťa..
Jasné, že na pár viet…
Ale, čo je to diagnóza..
Pečiatka?
Čo je to poškodenie?
To, čo nevojde do škatuľky našich ideálov?
Nebudem definovať, lebo nechcem…
Vyplň tento formulár
)